Bůh svou osobu představuje jako pramen života, i Krista představuje jako samotný Život. Kristus sám o sobě vyznává: "... já jsem život", dokonce i o Slově čteme, že obsahuje život. (...) Kdo v Bibli vidí pouze pravidla a zákony a porozumí jen, že "toto se nesmí, tamto se nesmí", ten nepoznal podstatu zvěstování, vždyť jeho podstatou je samotný život. (...) Boha nepotřebujeme hledat v první řadě proto, že máme nějaký sociální, společenský, materiální nebo zdravotní problém, na tyto potřeby a problémy chceme najít odpovědi, ale Boha hledáme proto, že do podstaty člověka je naprogramován odkaz na Boha a touha po společenství s Ním.

Národ života v krajine smrti

V tejto časti knihy sa chceme zaoberať prvou kamennou doskou Desatora, čiže prvými štyrmi prikázaniami, ktoré obsahujú naše povinnosti voči Bohu. Najskôr chcem v krátkosti poukázať na duchovný a kultúrny protiklad medzi Egyptom a Izraelom.
Oslobodenie Izraela z egyptského otroctva sa stalo nevyhnutným pre sformovanie duchovnej atmosféry. Mohli byť vytvorené dejinné, národné a náboženské základy. Bolo prioritné, aby Boh oddelil dedičov Abrahámových zasľúbení od ostatných národov. Medzi Božím plánom pre svet a civilizáciou tej doby, ktorú reprezentoval Egypt, sa vytvoril nezmieriteľný protiklad. Izrael dostal od Pána dejín hlavnú úlohu pri uskutočnení jeho plánu, čo bolo v rozpore s egyptskou kultúrou najmenej v troch podstatných bodoch.


Nezmieriteľné protiklady

Prvý z nich: - Synovia Izraela verili v jedného Boha, to znamená, že stáli na základoch monoteizmu. V Egypte si ľudia vytvorili a uctievali rôznorodých bohov, počnúc slnkom, až po určité druhy hmyzu. Izraelská predstava o Bohu bola nezlučiteľná s polyteizmom, ktorý pramenil v okultnej moci. Tieto predstavy bolo potrebné od seba oddeliť.
Druhým veľkým rozdielom medzi týmito kultúrami bolo, že ľudský život v Egypte nemal hodnotu, kým Izraeliti každého človeka ctili ako bytosť stvorenú na Boží obraz. Predchádzajúce konštatovanie zjavne potvrdzuje aj faraónovo nariadenie, že všetkých izraelských novorodencov mužského pohlavia treba hodiť do rieky. Aj iné historické pramene potvrdzujú, že v Egypte jedinec nemal cenu. Hérodotos zaznamenal, že v 7. storočí pred n. l., keď faraón staval kanál, aby spojil Níl s Červeným morom, zahynulo počas tejto stavby 120 tisíc ľudí. Pre vládnucu moc to zjavne neznamenalo žiadny problém. Hodnotu mal len vládnuci systém. Jednotlivec bol v bezpodmienečnej službe tomuto systému. Princíp „milióny kvôli jednému“, ktorý spomína Madách (maďarský básnik a spisovateľ - pozn. prekl.), verne odzrkadľuje vtedajšie egyptské pomery.